Leoni

18.júl 2004 Takže...na začiatok koniec. Prišla som dom dnes ráno o pol štvrtej. Včera sme boli v Čakajovciach na nejakej infantilnej párty, ktorej význam si pravdu povediac už nepamätám. Nudila som sa jak pes, nehovoriac o tom, že som mala obuté štekle bezmála 9 hodín. Skoro ma jeblo. Vrcholom bolo, keď ma dedinskí machovia začali v krčme, kam sme zdrhli, pozývať na kadejaké žbrndy. Ale volal Filip. Že či nejdeme večer opekať na Cetín. Hneď potom, čo som ho obdarila svojimi momentálnymi trápeniami, som súhlasila a začala sa zháňať po nejakom odvoze z tej diery dom. Dom som sa dotrepala o pol deviatej a v živote som asi ešte nikdy nebola tak rýchlo skultúrnená, pretože už o trištvrte som prezváňala Čihinu, že ju čakám pred vchodom. Medzi trištvrte a celou mali po nás prísť Filipovi kamoši ( Robo - ten, čo ma zdeptával pohľadom v krčme. Ten, čo mi jeho tvár zostala v mysli. A Tóno, ktorý sa vraj volá Tomáš, ale všetci ho, ktovie prečo, volajú Tóno. ) na motorkách. Viezla som sa na motorke s Robom a najradšej by som sa vozila celý život. Čihina šla s Tónom...a s citeľným strachom. Filip to vystihol, Robo je blázon. Ale to by sa mi nesmel tak páčiť. Robo si s mojím nožíkom takmer zabil ruku, takže zvyšok večera bol invalid. Stalo sa to, keď rezal palice na opekanie. To preto, že je do všetkého taký hrrrrr... Bola som s ním, hovoriac si, že to nič neznamená. No v hĺbke duše som dúfala, že to bude niečo znamenať. Že z toho možno bude vzťah. permanentne si za takéto myšlienky nadávam. Ubližuje to totižto len mne, zabíja to len mňa a nikoho iného. Ale ja to tiež nemám v hlave všetko v poriadku...na sto percent. Stále ešte cítim jeho vôňu. Tie bozky a všetko kol toho. Možnože...kebyže...ak by sme tam boli samy dvaja...no, určite by sa to zvrhlo. Každopádne, zatiaľ držím celibát. Hoci...nedobrovoľný. :) Občas ma zamrzí, že čo sa lásky týka, šťastie sa mi vehementne vyhýba. Som len človek, s normálne fungujúcimi biologickými a ľudskými potrebami, ktoré sú tu na to, aby sa uspokojovali. Či nie? Vždy to znie infantilne, keď žena povie, že potrebuje chlapa. Stáva sa z toho fráza, heh. Chcela by som niekoho, kto by ma ľúbil a koho by som ľúbila ja, kto by sa so mnou maznal a bol pri mne, keď by som ho potrebovala...a tak. Śak to poznáme. No keďže mi to nie je dopriate, riešim to vzhľadom na súčasnú dobu veľmi prozaicky, heh. Chviľkové potešenia ale tiež omrzia. To nejde, furt donemoty...takto. Do pekla! Ryby mi komplikujú život. Vtip je v tom, že škorpióni vraj z rybami najlepšie vychádzajú. Aj ten z Pomoria bol narodený v znamení rýb...heh, ešte aj je, ale kto by sa kvôli sexu trepal do Bulharska? Táto kapitola je uzavretá ako letná laska. Hnusné ryby. Jediný človek, ktorému som doposial bola schopná naservírovať svoje city ako na striebornom podnose, bol v znamení rýb. A ešte aj tá jazyková bariéra... Vtedy som ešte nevedela po rusky. Takže angličtina predstavovala jedinú možnosť. Povedať "I love you" nie je také ťažké ako povedať "Milujem ťa"... Milovala som tú rybu? Alebo to bola len rybka rybicka? A chcem milovať ďalšiu rybu? Rybu Roba... Akoby na tom záležalo.