Leoni

Práve som dočítala Stalo sa mi všetko. Druhotinu Evity Urbaníkovej. A mám pocit, že aj mne sa stalo všetko. Vlastne nie. Hoci, stalo sa mi dosť na to, aby som dokázala reálne uvažovať, aby som sa vedela sama nad sebou objektívne zamyslieť a aby som sa odhodlala vždy ospravedlniť ( hoc aj so sebazaprením ) za svoje prešľapy. No ak by mne urobil chlap to, čo urobil tamten Kataríne...neviem, či by som to ustála. Resp. ustáť by som to ustála. Odpustiť by som neodpustila a zabudnúť? To už vôbec nie. Jedno vylučuje druhé. Uf, mám z tej knihy riadny splín. No sadla do môjho momentálneho duševného rozpoloženia tak ideálne, že po lepšej som siahnuť ani nemohla.

V mojom okolí sa kopia problémy, ťažkosti, zlé skúsenosti. Neviem, či je niečo vo vzduchu alebo je len nejaký oblak zla nad našimi hlavami, nad našim mestom, ale čo je veľa, to je moc a toto je už príliš.

Čihi je na tom dosť zle. Chodí ako kôpka nešťastia, ako telo bez duše a ja neviem, ako jej pomôcť. Snažím sa ju aspoň vypočuť, poskytnúť rameno na vyplakanie. Vláčim v kabelke zásoby papierových vreckoviek – pre prípad núdze. Vždy mám kopec rečí a snažím sa prísť na nejaké konštruktívne riešenie, ale v jej prípade môžeme len čakať. Čakať. Ako len ja nenávidím čakanie! Túžim niečo urobiť, no viem, že do tohto nemôžem zasahovať. Do tohto nie. Nemám na to právo. Priliala by som olej do ohňa a narobila by som viac škody ako úžitku. A dobrý úmysel by sa v tomto prípade nepočítal. A Filip sa jej pritom ani nezastane. To ma trápi asi zo všetkého najviac. Pretože viem, že sa milujú, poznám ich vzťah, obaja sú moji priatelia a nerada ich vidím takýchto. No neznesiem, aby niekto ubližoval osobe mne tak blízkej, ako mi Čihina blízka je. Je mi z toho smutno a mám v hlave zmätok, no zatiaľ môžeme naozaj len počkať. Počkať na to, ako sa udalosti v nasledujúcich dňoch vyvinú a potom sa podľa toho zariadiť. Ja sa len modlím, aby udalosti mali taký spád, aký potrebujeme. Teda aspoň tie, na ktoré mám vplyv...

Beba je na tom dosť zle. Nechodí ako kôpka nešťastia. V tomto smere je iná ako Čihina. Má masky, pod ktoré sa vie skryť. Vie svoje pocity utajiť a dusiť ich v sebe, čo síce nepovažujem za výhodu, ale ako psychologická zbraň to účinné byť dokáže. Robím to koniec – koncov tiež. Veľa sa rozprávame. Keď si človek otvorí srdce, trochu sa odbremení. Mrzí ma, že ľudia, ktorým prajem najviac šťastia, sú smutní a nedarí sa im. Chcela by som to nejako poopraviť, no sú veci, na ktoré nemám žiaden vplyv. Hoci dnes sa mi kolegyne v redakcii smiali, že som ako mafián...

Ja som na tom dosť zle. Zmietam sa vo svojich duševných stratosférach a nie a nie vyletieť von alebo spadnúť na zem. Skladám pomaličky puzzle svojich citov a pocitov a snažím sa vopred uvidieť obraz, ktorý z nich vzíde. Márne. Nevidím tam zatiaľ nič, čo rozhodne nie je spôsobené len mojou vrodenou tupozrakosťou na ľavé oko. Lego v moje hlave sa akosi rozsypalo a asi som aj stratila nejaké dôležité dielce, pretože neviem dať dokopy pôvodnú stavbu. Mala by som všetko prehodnotiť a začať stavať odznova.

Asi sa v blízkej dobe opijem... Nič tým nevyriešim, ale bude mi zle a budem to tak naozaj cítiť.