Leoni

JA A MOJA SESTRA Vzťah medzi nami možno charakterizovať pomerne jednoducho: neznášame sa! Ibaže toto slovo je asi dosť málo výstižné. Nezniesť niečo alebo niekoho je pomerne komplikovaný stav duše a celkovo aj ľudského tela. Je to vtedy, keď sa človeku napnú všetky svaly a krv vám priam vrie. Ide vám žlč prasknúť, vlasy vám šedivejú a nechtami si zatínate do vlastného tela, poprípade ich zovierate v päsť, pretože už-už máte pocit, že niekomu vážne ublížite. Tak toto sa mne stáva každý jeden boží deň. Som oslobodená len vtedy, keď spím u drahého, alebo nemám potrebu opustiť svoju tmavú kuticu. Ona je človek, ktorý môj hnev dovádza do krajnosti. Nie je to tým, že by mala poruke vždy nejakú uštipačnú poznámku, ani ma nijako fyzicky netýra...vlastne, považujem ju skôr za hlúpu. Keď rozdávali rozum, moja sestra sa dívala do zrkadla. A keďže od svojho odrazu nevedela odtrhnúť zrak, zmeškala. Rozčuľuje ma takmer všetko, čo robí. Dokonca aj to, čo nerobí. Ona radšej nebude jesť, kým jej mama neodkrojí chlieb. Ona sama riad neumyje, ani ho neutrie, pretože jej to samej od seba nenapadne. Zato tráviť hodiny a hodiny pred zrkadlom jej nerobí problém. Človek by čakal, že aké zázraky tam vytvára. Lenže ona po troch hodinách vstane od toho zrkadla a vyzerá horšie, ako keď predeň šla. Neznášam jej obhryzené nechty a jej hlúpy zvyk urobiť z kúpeľne saunu. Keď sa osprchuje, v kúpeľmi je vždy aspoň sto stupňov. Ibaže jej nenapadne vyvetrať ju! Načo? Veď tu s ňou nežijú ďalšie ľudské bytosti s normálnymi biologickými potrebami. Alebo snáď áno? Žeby aj tá, čo mi každé ráno krája chlieb a robí mi desiatu do školy ( mimochodom už 12 rokov, ale to je ešte celkom normálne, podľa mojich zistení ), potrebovala ísť občas na WC? Hm... ( kúpeľňu a toaletu máme spojené ) Raz som sa tak po nej vybrala na záchod. Už som to vážne nemohla vydržať, takže som riskovala smrť teplom, no nutne som sa musela vyprázdniť. Ešte aj tá hajzlová doska bola od toho tepla, čo tam vytvorila, taká orosená, že som sa takmer utopila...keďže sa mi šmykla riť! Čo robí teraz? Už asi pol hodiny sa lúči s frajerom pri otvorených vchodových dverách. Nie že by dnes nebolo pekne, ale predsa len, večery sú ešte chladné. Drkocem tu zubami a objímam radiátor. Nebaví ma na ňu každý deň kričať... Som hlúpa, pretože sa nechávam rozčúliť niekým tak primitívnym a obmedzeným? Možno áno. Ale nemôžem si pomôcť. Vtip je v tom, že mimo moju rodinu, mám flegmatickú povahu. Máločo ma rozčúli. To iba ona! A do krajnosti. Raz, mala som asi 13 možno 14 rokov, skrátka puberta, som sa tak rozčúlila, že ešte trochen a odtrhnem jej hlavu a hodím ju niekam ďaleko. Mamu som tým samozrejme nasrala, že až to, až no, takže na druhý deň ráno som už sedela u obvodnej v čakárni a čakala na výmenný list s odporučením k psychológovi. Aj som tam chodila. Našla som v tom záľubu. Bola tam vždy väčšia zábava ako v škole. Riešila som tam rôzne testy, úlohy a fiktívne situácie a dosahovala v nich pozoruhodné výsledky, čo mi mastilo ego. Jediná zarážajúca vec bolo snáď iba to, že v jednom takom teste osobnosti mi vyšlo, že som typický mužský potenciál. Čo na ženu dosť nezvyčajné pravdepodobne... Keďže psychologička na mne nenašla nič z toho, čo jej moja matka tak horlivo opisovala, dvihla telefón a chcela si dohovoriť stretnutie so starými. Narazila kosa na kameň. Čo, pre Boha, o nás povedia susedia a známi?! Takže sa nič nekonalo a ja som zrazu psychológa už tiež nepotrebovala. Keď som mala 16, musela som koncom školského roka podstúpiť dosť komplikovanú operáciu ľavého oka. Mala som strach a v nemocnici som strávila niečo vyše týždňa v spoločnosti 70ročnej hluchej a slepej babičky. Schudla som 5 kíl a prečítala 6 kníh, keď ma konečne prepustili dom. Ona vtedy chodila s Debilom. Debila pozná celé mesto. Debil chodil kedysi na tú ZŠ, kam ja aj moja sestra ( vtedy dokonca ešte stále chodila, keďže je odo mňa o dva roky mladšia ) a 30 jeho mladších rodinných príslušníkov - detí jeho súrodencov, jeho bratov a sestier, tam chodilo tiež, takže bol všeobecne známi. Naša základka sa nachádzala v pomerne nebezpečnom prostredí. Skrátka v lokalite, kde žilo veľa príslušníkov istej etnickej skupiny. A on z tejto etnickej skupiny pochádza tiež. No moja nevraživosť voči nemu nepramení z tohto dôvodu. Bol to proste Debil. Otec ma vysadil pred domom a odišiel späť do práce. Tak som sa s taškami plnými vecí odplazila v dverám, skrývajú tvár pred slnkom. Mala som oko prelepené veľkou nevkusnou gázou, ktorý bola prichytená leukoplastom. Vyzerala som ako...a aj som sa tak cítila, keď sa rozleteli dvere skôr, než som si vytiahla kľúče, a v nich Debil. Nemala som chuť sa rozčuľovať, tak som len ticho prešla kol neho a zakotvila u seba v izbe. Potrebovala som sprchu, aby som sa zbavila toho hnusného nemocničného pachu. A netúžila som po jeho debilnom pohľade na moje zalepené oko. „Serus švagriná!“, hovorí on a mne stúpa tlak. „Jak bolo v nemocnici.“ Debil! Ako už len v nemocnici mohlo byť? Ignorovať, ignorovať, ignorovať... Našťastie zaliezli do izby. Išli trtkať. A ja som si šla dať sprchu, dúfajúc, že dovtedy obaja už budú. Počúvať ochkanie a achkanie Debila a sestry cez stenu nie je moje hobby. Vyleziem z kúpeľne a na chodbe ona, reve jak pavián, iba v tangáčoch a Debila nikde. „Čo je?“, pýtam sa. „Vyskočil z okna. Pohádali sme sa.“ Bývame na prízemí. Išla som spať. Kto to má furt počúvať? Moja 14ročná sestra a 22ročný Debil najväčšieho kalibru. Ich vzťah bol bezvýznamnejší než slovo bezvýznamný. Spala som chvíľu, keď som sa prebudila na buchnutie vchodovými dverami. Vyšla som do chodby, kde na dverách visel papierik s jej detským písmom. „Sestrička moja, ja už toto nevydržím. Idem do bane a skočím zo skaly.“ A podpis. Pravopisné chyby neuvádzam... Skoro ma drblo. Keďže si už raz žily takmer podrezala, považovala som toto za reálnu hrozbu. A to by som si na triko nevzala. S prísnym zákazom plaču a vychádzania na prudké slnko mi praskli nervy, slzy sa mi kotúľali po tvári, až sa mi leukoplast odlepil a ja som obvolávala takmer každého na koho som si spomenula. Mama, otec, Juro, Ivo... „Choďte ju hľadať!“, jačala som. Naši ju našli. Hm. U kamarátky na káve v najlepšej pohode a duševnom rozpoložení, s úsmevom na perách a prekvapeným výrazom v očiach, keď po ňu došli. Ja som si samozrejme posrala štichy a musela som sa do nemocnice ešte vrátiť. V to isté leto, v auguste, keď sme sa vrátili z dovolenky v Bulharsku, si moja sestra zmyslela, že má nedostatok peňazí a ukradla starým 30 tisíc. Vtip bol v tom, že oni na to nedošli hneď. Pamätám si, ako nás vtedy zavolali do izby a kázali nám vysypať peňaženky a kabelky. A jej vypadlo z tašky 1 Euro a nejaké centy. Vyhovorila sa, že to má ešte z Bulharska, čo bola hlúposť, keďže v Bulharsku nám naši dávali tie ich „lévy“, či čo za zvery to tam platí. A ona sa s kamenným ksichtom otočila na mňa a povedala: „Šak už sa priznaj.“ Starí na mňa revali a jačali jak zmyslov zbavení, nepripúšťajúc možnosť, že to nie ja, ale ona ukradla tie peniaze. Bola som urazená, že by sa vo mne krvi nedorezali. Iste, nakoniec sa prišlo na to, že to ona kradla, že to ona je tá straka, ktorá sa bez výčitiek svedomia obohatila na úkor druhých. No dodnes sa mi nikto neospravedlnil. Starí mali na nás vždy odlišný meter. U mňa si otec vždy kompenzoval to, že má dve dcéry. Ja som mu mala nahrádzať syna. Prvorodená. A hoci som sa narodila s podváhou a poležala si aj v inkubátore, vždy som hrala úlohu silnejšieho jedinca. Vyžadovalo sa to odo mňa. Dokonalé výsledky v škole, v športe. Najťažšie tašky z nákupov som vždy nosila ja, zatiaľ čo ona išla vždy s prázdnymi rukami. Nikdy sa na mňa nechytala. V škole bola viac podpriemerná ako priemerná, nemala priateľov a ak áno, tak každý mesiac inú najlepšiu kamarátku. Nemala a stále ani nemá záľuby. Źiadne. Charakteristická črta mojej sestry je tá, že ona nemá charakteristickú črtu. Knihy nečíta, škola ju nezaujíma, hudbe sa nevenuje, obľúbenú kapelu nemá ( teda má, no iba podľa toho, s kým sa práve kamaráti ), nešportuje, nič nezbiera, necestuje, nemá psa, ani mačku... Keď som bola decko, chodili sme so starými pravidelne každý rok na autosalón. V autách som sa vyznať musela, ako správny „syn“ svojho otca. Aj som sa v nich vyznala a dodnes sa vyznám. Vlastne, vďaka tomu som sa zoznámila s drahým... No ale, na týchto autosalónoch som vždy obiehala všetky stánky a od tých tiet a ujov som vypytovala rôzne reklamné letáky, katalógy, balóny, perá, vlajočky. A keď sme prišli dom, musela som vždy polovicu z tých vecí dať jej. Ona si nikdy nič nevypýtala. Bála sa. Hanbila. Ja neviem. A vlastne, ako malý cecek, ktorý sa večne obtieral o nohy dospelým, vždy dostala cukríky a lízatká, aby jej nebolo ľúto. Zatiaľ čo my ostatný sme behali po celom areály... Možno, že je to len ten takzvaný syndróm prvorodeného. Možno, že sa mýlim. Neviem. Ale aj tá psychologička...mňa tam starí poslali za hlúposť. Ona ukradla peniaze a nič z toho. Iba snaha ututlať to pred širšou rodinou. Moja sestra mi veľakrát ublížila. A stále ešte mi ubližuje. Ubližuje mi tým, že mi závidí, že robí všetko preto, aby ma predbehla. No iba čo sa materiálnej stránky týka. Keď si ja kúpi dva páry topánok, ona si kúpi tri. Je to smutné, no najviac ma na tom mrzí fakt, že starí sa jej neustále zastávajú. V detstve jej nesamostatnosť ospravedlňovali tým, že všetko to, čo som si ja vedela zaobstarať sama, jej zaobstarávali oni. Napríklad raz som dokonca musela napísať sloh, ktorý poslali do súťaže pod jej menom. Čo čert nechcel, vyhrala s ním druhé miesto v istej celoslovenskej súťaži... Cenu si prevzala a aj nechala. Dnes, keď som staršia, snažím sa nepripúšťať si to, ignorovať ich. Nech sa rodinkujú, nech si aj do riti vlezú. Ale zanechalo to na mne stopy. Vysvetlite decku... Dnes už viem, že rodičia ma majú radi. No viem aj to, že ju majú radšej.