Leoni

Papier znesie... Niekedy ma to fakt udivuje, ale zrnko múdrosti v tom predsa len bude. Najmä, keď ma občas pochytí silná túžba listovať vo svojich denníkoch. Pri ich čítaní...vtedy by som sa najsamradšej aj pod čiernu zem prepadlo, čo je dosť nereálne, keďže moja rodná hruda patrí pod odborný termín „úrodná hnedo zem“. Až toľko si z geografie pamätám... Ale vážne. Neviem, na čo tie denníky stále schovávam. Asi preto, aby raz aj moje deti mali na mňa nejakú vtipnú spomienku. Len celkom isto neviem, či im bude do smiechu... No čo? Každý sme si prešli svojím. Lenže nie každý má trápnu úchylku zaznamenávať svoje excesy na papier. Desím sa myšlienky, že to raz niekto bude čítať. Ak aj áno, dúfam, že ja tu už nebudem. ( preháňam... Samozrejme, že aj u mňa víťazí zvedavosť. Celkom rada by som o sebe vedela viac. Lenže...hm, kto mi zaručí, že to bude pozitívne? Som dostatočne silná, aby som zniesla konštruktívnu kritiku svojho života? Hm... ) Ale papier znesie. To sa musí uznať. Ak by nezniesol, moje denníky by mali miesto niektorých svojich strán formu-neformu. Je tam zaznamenané všetko. Všetko to, na čo by som najradšej zabudla, všetko to, na čo som už zabudla, všetko to, na čo nechcem nikdy zabudnúť ( tu si dávam obzvlášť záležať ). Všetky moje lásky, sexuálne avantúry, aféry i aférky, hádky – či už menšie alebo tie veľké, konflikty – najčastejšie rodinné, trápne situácie, sny – aj tie zvrhlejšie... Pane Bože, zmiluj sa nado mnou! Popísala som tam do detailov všetky intrigy, ktoré som zosnovala. Usvedčujúci materiál. Ponadávala som si na všetkých, od A po Z, ktorí ma nasrali. Porozoberala takmer všetky vzťahy s chlapmi aj ženami. No nemám srdce ich zničiť. Hoci... Raz som sa o to pokúsila. Viac – menej úspešne, heh. Jeden zo svojich denníkov som v záchvate zúrivosti roztrhala a zakopala v istej lokalite pri istom vodnom toku. Takmer štvrť roka ma prenasledovali nočné mory. ( viete, aké to je, keď sa má o vás niekto dozvedieť viac, než ste ochotní dovoliť... ) Bála som sa, že ho niekto vykope, že jedného dňa mi niekto zazvoní pri dverách, otvorím a tam bude v niekoho rukách môj denník a ten niekto povie: „Slečna, niečo ste si zabudli.“. Trpela som riadnym stihomamom. Prešlo ma to až po jednom veľkom resete, keď ma moji friends svorne, a s výpomocou fľaše vodky, presvedčili, že pri mojej chorobe písať výlučne atramentovým perom, nemajú moje písané slová ktovieako dlhú životnosť. Mali pravdu. Raz mi tak ( ešte na gymply ) cestou dom z krčmy zmokol heft s poznámkami z dejepisu. Nepýtajte sa ma, čo som robila so zošitom z dejáku v krčme. Nie je to vôbec také zaujímavé, ako by sa mohlo zdať. A je to nepodstatné. Skrátka, prietrž mračien. Denníky píšem naďalej. Úchylka? Aspoň nie som sama. Mám ich uložené v skrinke, zamknutej na kľúčik. O mne zatiaľ toľko.