Leoni

Pozerám sa na svete cez kvapku. Cez kvapku slzy. Často plačem, ale dokážem to len v tichu svojej samoty, bez svedkov a zbytočných otázok o mojom stave. „Čo ti je?“, je posledné, čo teraz potrebujem. Je smiešne, že ešte aj dnes ľudia dokážu plakať... Pri plači sa dívam na svet cez drobné kryštáliky. Nikdy nezatváram oči, keď plačem. Nemá to požadovaný efekt. Cez tieto kryštáliky je svet skoro taký krásny ako v básniach básnikov, ako v poézií poetov, ako v lyrike lyrikov. Hrá farbami, ktoré bez sĺz neuvidím a tie sa prelínajú podľa toho, ktorým smerom sa dívam.

Sedím na posteli a slzy dopadajú na podlahu. Vytvárajú tam niečo ako malé more s drobnými, čiernymi ropnými škvrnami. To je vodeodolná maskara, predlžujúca riasy o sto percent. Znečistila moje mále more. Nebyť jej, bolo by priezračné, plné životaschopných kryštálikov. Takmer takých ako od Swarovského...

Spod dverí sem ťahá prievan. Na mori sú drobné vlnky. Priamo úmerné jeho veľkosti. Žiadna tsunami. Vytopilo by mi izbu a prišla by som aj o to málo, čo mám. Plávajúca podlaha by sa odula... Prečo sa vôbec nazýva plávajúcou, keď voda jej nerobí dobre? Smiešne. Veď bez vody nemožno plávať. Ľudia dávajú veciam hlúpe mená. Niekedy až trápne.