Leoni

Kto chytá v žite? Ja. Sieťkou na motýle čerstvý vzduch. Iba tak. Proste že nič. Nula bodov. Čo si myslieť? Čo povedať? Ako sa tváriť? Ako reagovať? Nijako. Len chytať vzduch. Lapať dych. Predýchať to. Každý sa s tým, čo mu život prinesie, vyrovnáva po svojom. Niekto hľadá chybu v sebe, iný hľadá chybu v druhých. Ja dýcham. Chcem sa preniesť cez fakt, že už nie sme my, už sme len ja a... on. Že ma vymenil za drobnú opitú radosť v krčme na pánskych toaletách. Jednorazovka. Chlapi to vraj robia bežne a s láskou to nemá nič spoločné. Vraj vzorec overený storočiami, tak sa ho mám držať. Lenže tá opitá radosť dnes viditeľne rastie a vydúva sa spod trička. O tom už ale vo vzorci niet ani zmienky. On ma miluje. Ja milujem jeho. Ona miluje jeho. Ono...ono je. A ja musím riešiť vzniknutú situáciu. Stretám ju denne na ulici. Teraz s bruškom. Potom s moderným trojkolesovým kočíkom. Neskôr bude pozorne viesť malého človiečika k pieskovisku. Dieťa uteká s taškou väčšou ako ono samé do školy... Nepričinila som sa o vznik novej existencie, ale všetci čakajú na moje rozhodnutie. No ja neviem, ktoré je správne. Matne niečo tuším, viem, čo chcem a viem, čo nechcem. Nechcem niesť ťarchu svojho svedomia. Neviem a nemôžem bojovať s dieťaťom.