Rudolf Sloboda si písal denníky od gymnaziálnych čias, no niekedy v roku 1978 ich pre, ako sám vo svojich denníkoch uvádza „ničivé nálady, ktoré v ňom stále driemu“, spálil. Neskôr však v písaní pokračoval. Prvý spomedzi zachovaných zápiskov pochádza z 12.júla 1979 a posledný z 25.septembra 1995. Krátko na to, 6.októbra 1995, spáchal samovraždu. Vydavateľstvo Slovenský tatran v roku 2002 vydalo knihu Z denníkov, ktorá je výberom zo zápiskov Rudolfa Slobodu. Z úcty k nemu i k jeho najbližším v nich však boli minimalizované autorove zápisy o najintímnejších rodinných pomeroch.
Každé zo Slobodových diel je vo svojej podstate postavené na autorových autentických zážitkoch a jeho životných skúsenostiach, z čoho možno usudzovať, že aj erotický motív v jeho tvorbe vychádza z reality. Vďaka bývalému režimu je slovenská literatúra ochudobnená o erotizmus. Vlastne až mladá próza 60. rokov upozornila na prítomnosť sexuality ako príznaku jedinečnosti ľudskej existencie. Dovtedy bol sex z ľudského života doslova vyškrtávaný, pretože cenzúra totalitného režimu ho považovala za niečo „nehodné“. Pre marxistov predstavoval takmer čertovské znamenie, pretože podľa Engelsa „znemožňoval nehodným účasť na živote štátu.“ Prirodzená sexualita bola považovaná za pozostatok animálneho prejavu našich pradávnych predkov.
Takže v literatúre to vyzeralo asi tak, že keďže ideológia nepripúšťala scény erotického oslobodenia, mohli si nápadnú a vyzývavú sexuálnu neviazanosť dovoliť iba zhýralí vykorisťovatelia, samozrejme, za prítomnosti hromžiaceho autora. Erotika, fyzická láska, opis sexuálneho aktu, pohlavný život, to všetko sa doslova neznášalo s prudérnymi cieľmi socialistického realizmu. Sexuálna náklonnosť a prostá erotická túžba sa museli programovo „výchovne“ považovať za poklesnuté aktivity záporných postáv. Jednoducho bol sex odsunutý na negatívnu stranu barikády a jeho spojenie s láskou, či sex ako prejav lásky, neprichádzali do úvahy.
Zatiaľ čo západná literatúra svoju prudérnosť medzitým dávno priznala a snažila sa jej zbaviť, my sme pokračovali v zákazoch a obmedzeniach. Svedčí o tom aj fakt, že Joyceov Odysseus vyšiel u náš až koncom 70.rokov a predával sa len na špeciálne preukazy pražského ministerstva kultúry. Pričom práve Odysseus Jamesa Joyce, Milenec lady Chatterleyovej od Davida Herberta Lawrencea či Obratník raka od Henryho Millera, boli diela, ktoré v anglo - americkej literatúre prelomili dovtedajšie tabu. A postupne sa začalo niečo diať aj na našej literárnej scéne.
Keďže erotika bola úplne zatracovaná, bolo relatívne normálne, že sa do jedného vreca vošlo takmer všetko: od flirtovania až po obscénnosti a perverzitu. Preto z tohto akosi prirodzene vyplynulo, že sex sa začal servírovať ako niečo nenormálne, traumatické, ako útočisko pred strachom a úzkosťou. Západná literatúra si tento morálny deficit priznala, lenže naša, vtedy ideológiou ovládaná literatúra by v tomto prípade musela uznať, že človek reálneho socializmu má vlastne strach. A to neprichádzalo do úvahy. A tak sa erotikum v slovenskej literatúre vlastne trpelo ako čosi exkluzívne – sex mal predstavovať len akési spestrenie čítaného textu.
Z toho sa teda neskôr vyvinuli isté tendencie a to také, že pre slovenskú prózu sa stal typickým sex neurotický, hektický, uponáhľaný, ostýchavý, pokútny, skrátka zaťažený rôznymi traumami ( spomeniem napr. súčasné predstavenie v DAB Nitra: Piargy na motívy novely F. Švantnera, D. Chrobáka a M. Figuly, kde je sex vykresľovaný presne takto ).
„Ženu si držím len zo súcitu, aby som dokázal, aký som morálny, a pritom by som sa s radosťou vyspal s hociktorou inou. Ako v nás funguje ten mravný kategorický imperatív, keď sa nevládzeme postaviť proti hnusu, poživačnosti a túžbe po majetku, po prepychu, sexe i pijatike?“ - konštatuje rozprávač vo chvíľach svojej „zbytočnosti“ v románe R. Slobodu Rozum ( 1982 ).
- pre Slobodu je typické, že sexuálny motív „montuje“ do traumatizujúcich vplyvov na jednotlivca. Nepovažuje ho za nič „extra“, je pre neho čisto praktickou realitou, pričom neustále sem vstupuje ešte „to tretie“ – niečo, čo je mimo pohlavného vzťahu, napr. práca, rodina, deti atď.
- Sloboda nepovažuje muža za silnejšie pohlavie, práve naopak, jeho hrdinovia sa často až strápňujú, pričom je napr. symbolické, že ich pohlavné vyvrcholenie je sprevádzané nejakou grotesknou udalosťou alebo komickým okamihom, čím autor len zdôrazňuje trápnosť celej situácie. Napr. keď sa Uršuľa z rovnomenného románu ( 1987 ) nečakane pomiluje s oveľa mladším partnerom, na o vzápätí vstane a „ide zastaviť vriacu vodu s klobáskami“...
- sexuálny styk v Slobodových dielach podrýva už beztak krehkú identitu mužských postáv, menej už ženských, ktoré zvyknú byť cieľavedomejšie a psychický stabilnejšie. Potom nečudo, že jeho hrdinovia sa v inflagrantných situáciách skôr strápňujú, než by pôsobili dojmom naozaj zdravých, potentných partnerov. Túžia po sexe, lenže je to skôr ako dostať sa z dažďa pod odkvap, pretože namiesto slastného uvoľnenia tu dochádza viac-menej k prebudeniu strachu, úzkosti, pocitu viny a uvedomovania si následkov.
UKÁŽKA: z knihy Jesenná ( zato ) silná láska: ( str. 15 )
Bozkala ho. Zdalo sa mu to dlho. Stisol jej boky. Zabudol na techniku bozku.
„Pomaly,“ povedala, „vystrč jazyk, jemne krúť perami.“
Všetko poslúchol. Bozky boli predlhé. Zľakol sa ich, lebo ráno mu vypadla plomba z mŕtveho zuba a strčil si tam kus vaty. Mal strach, že tú vatu dievča zhltne.
- práve v sexuálnych scénach autor využíva svoje rozprávačské umenie grotesky, persifláže ( výsmech, zosmiešňovanie ), hyperboly, paródie, frašky, irónie, paradoxu či karnevalizovania napohľad vážnej a pre muža zodpovednej chvíle. Pokusy prelomiť tieto bariéry mužskej sexuálnej neistoty končia „tragicky“ – čím väčšmi sa partner usiluje, tým trápnejšie dopadne.
- ženy predstavujú c slobodovskej interpretácií erotických kontaktov pravý opak mužov: autor im podsúva rolu akýchsi pravekých lovkýň, femmes fatales, sú sebaistejšie, vedomé si svojej prevahy a suverenity práve vo chvíľach, keď môže mužovi – partnerovi hroziť to najstrašnejšie – zlyhanie. Často sa tu možno stretnúť s vyobrazením ženy – vampa.
UKÁŽKA I: Jesenná ( zato ) silná láska ( str. 22 )
Priblížil sa k nej a bozkal ju. Povedala: „To sa nikdy nenaučíš. Budeš stále amatér. Už sa nebozkávajme. Ak teda chceš čosi viac – dobre. Ja sa umyjem a skús to.“
O niekoľko minút ležali nahí vedľa seba a dievča sa prežehnalo. Vymotal sa na ňu, ale nešlo to. Odvrátila tvár, lebo ju chcel bozkávať. Povedala: „Prežehnaj sa. Som zatiaľ celkom chladná. Povedz: Bože, nech sa mi postaví.“
„Teraz si ty nejaká hŕ.“
„Vieš sa prežehnať?“
Skladateľ urobil akýsi pohyb na prsiach. Deva sa chichotala. Smiala sa, vyskočila z postele a behala po izbe.
UKÁŽKA II: Jesenná ( zato ) silná láska ( str. 8 )
„Tykáme si?“ opýtal sa muž, keď im priniesli kávu. Dievča sa usmialo. Samozrejme, malo krásne biele zuby zvýraznené rúžom. Rúž i celá jej biela tvár, plecia, všetko to rozochvievalo skladateľa – no nedal to na sebe znať. Nebol donchuan, skôr mierny impotent.
ZÁVER ( podľa prof. I. Sulíka ): Máme teda – už na záver – definitívne do činenia s typickým „hrdinom“ Slobodových próz, príznačne poukazujúcimi na dramatickú zložitosť existencie jednotlivca v podmienkach reálneho socializmu. Je to človek, ktorý naivne predpokladá, že „od Boha k sexu sa ľahko prejde“, a že korene neistôt nahradí či zlikviduje sex. Je to človek, ktorého erotická motivácia vyplýva z neľahkej spoločenskej roly muža ako obete sociálnej schizofrénie, muža neodolného, labilného a unaveného, nesústredeného a difúzneho vo svojich cieľoch. „Znova ju objal a spojili sa – ako sa hovorí. Muž hneď zaspal. Doznela Brucknerova symfónia.“ Je to muž, čo nevydrží silnejší odklon od stereotypu a paradoxne, podvedome sa ako člen zbytočne komplikovanej, skonvencionalizovanej society bráni, aby ktosi, napríklad žena, symbol erotického vzrušenia, otváral v ňom ešte ďalšiu životnú dimenziu. Preto eros u Slobodu, - prozaika medzi nami príslovečne erotického, neotvára cestu k integrácií osobnosti, ale skôr v dlhoročnom seriáli príkladov odhaľuje korene neistoty indivídua a jeho duchovnej krízy.
použitá literatúra: Rudolf Sloboda: Rozum, Narcis, Jesenná (zato) silná láska, Z denníkov
prof.Ivan Sulík: Literárne konfrontácie
Komentáre