Leoni

Túto noc som mala najhorší post coitálny stav, aký som vo svojom doterajšom živote zažila. Toto sa mi skutočne a smrteľne vážne ešte nikdy nestalo a asi mám teraz aj trochen strach z ďalších sexuálnych radovánok.

No... skrátka a dobre už samotný sex stál za hovno, no povedala som si, že jeden orgazmus by mi po dlhšom čase aj dobre urobil, a že spravím teda všetko preto, aby som sa k nemu JA dopracovala ako prvá. Už keď som sa dostala na neho, zarazila ma myšlienka, ktorá mi napadla a prekvapila ma natoľko, až som na maličký moment vypadla z rytmu: „Ak sa spravíš skôr ako ja, zabijem ťa.“ Bolo to zúrivé a sebecké a zlé a hnusné a... a to sa mne nestáva. Prežijem, ak má on orgazmus skôr a ja ostanem nasucho. Koniec-koncov, stane sa to raz za sto rokov. Jedujem sa, no doteraz mi to vždy bolo vynahradené a tým som bola zahojená.

No to, čo sa stalo v noci. Ach. Stoja mi chlpy na rukách a preskakuje ma smrtka, keď si na to spomeniem. A to naozaj nie je len tým, že mám v kancli okno dokorán a vonku je pod mrakom.

V noci som plakala. Prebodávali ma pocity viny, hnusu a nechute. Bolo mi zle zo seba samej a chcelo sa mi vracať. Nemôžem kvôli tomu dnes ani jesť, lebo mám žalúdok ako sušenú slivku. Fuj. Bolo to také hrozné. A on len dával a dával a ja som mlčala a zatínala zuby, lebo som nedokázala povedať, aby prestal. Nerozumiem tomu. Náš sex bol vždy skvelý, úžasný a teraz toto?! To už akože čo má byť?! Kurva. Keď sa ma dotne, ledva niečo cítim a ak aj niečo cítim, od vzrušenia a rozkoše to má ďaleko. Nerozumiem, nechápem, nechcem...

Je mi zo seba naozaj zle. Stále si myslím, že ho milujem, hoci pripúšťam, že je tu ešte niekto, na kom mi záleží. No ja sa neviem zamilovať len tak. Zamilovávam sa pomaly a ťažko a ešte pomalšie a ťažšie si tieto pocity pripúšťam a najpomalšie a najťažšie ich začínam akceptovať. Pre mňa láska nie je len „hop na kravu a bude teľa.“ Áno, je tu on číslo 1. a on číslo 2. a celé je to všetko divné. Pridajme do toho všetkého ešte trochen rodinných problémov, hádky všetkých generácií, prisolíme štipkou strachu, zmätenosti a neistoty a celé pečieme pri teplote 180˚C. Nejesť zahorúca – vyvoláva črevné ťažkosti.

Fuj.

Ble.

Ach.

No ale...

Neviem kadiaľ kam. Ísť na sever či na juh? Naháňať svoj tieň? Sledovať svoje pocity? Ale ako, keď neviem, čo je správne a dobré. Už dávno som zistila, že veci sa nedajú nikdy zariadiť k všeobecnej spokojnosti. Keď neublížim sebe, ublížim niekomu inému. Lenže VŽDY sa MUSÍM rozhodnúť. VŽDY! Kurva, ako ja nenávidím toto rozhodovanie.

Zase mi prebehli zimomriavky po chrbte. Nechcem sex. Ešteže mám mať tento týždeň návštevu. To je celkom slušná výhovorka.

Čo mám robiť?

Neviem, či si niekto dokáže predstaviť, ako som sa pri tom cítila. Neviem to ani k ničomu prirovnať. Neviem to ani len aspoň približne opísať. Bolo to skrátka zlé. Celé zlé a len zle a ešte horšie. Z očí sa mi kotúľali slzy ako hrachy, no on si myslel, že je to z rozkoše ( stáva sa mi, že pri orgazme mi vyhŕknu slzy... keď je to NAOZAJ good ). Lenže toto neboli sladké slzy šťastia. Boli slané ako Tyrhenské more a ja som si musela dať dva Ibalginy 400, aby som vôbec zaspala. Cestou do práce sa mi chcelo tak grcať, až som si takmer hodila šabľu priamo pod nohy v aute – našťastie som to rozdýchala. V práci som si uvarila smrťáka a teraz tu sedím a namiesto ťažkého pracovného nasadenia sa ľutujem.

Ja a láska asi nejdeme dohromady.