Málo snívam. Kedysi som to preháňala, no napriek svojej hlave v oblakoch som vždy stála pevne nohami na zemi. Preto mnou len tak niečo nezakývalo. Teraz mnou však kmása fakt, že mojich snov ubúda. V noci si líham spať unavená ako zbitý pes, no nespím. Čumím do tmy a premýšľam. Prečo zrazu tak málo snívam? Je toto znakom dospelosti? Nechcem byť dospelá. Chcem snívať a chcem snívať veľa. Aspoň toľko ako donedávna. Alebo aj viac.
Pátram po svojich snoch. Niektoré sa naplnili, stali skutočnosťou. Preto nemá význam snívať o nich ďalej. Potrebujem si vymyslieť nové sny. Nové ciele, za ktorými by som mohla pomaličky ísť a snažiť sa ich aspoň dotknúť, neskôr ich chytiť a nepustiť sa ich a potom si vymyslieť ďalšie a ďalšie...
Nie je možné všetko zvaliť na únavu. Je pravda, že už potrebujem vypadnúť. Zbaliť si kufor a jednoducho odísť. Bella Italia. Čakáš na mňa? Viem, že čakáš... Prídem čoskoro.
Ah a potom začne škola. Zápis, semester, skúšky, bakalárka, štátnice, uff... Do toho práca, nové projekty...uff. Na jednej strane sa teším, že sa niekam posúvam, hoci milimetrovými krokmi. Nepotrebujem sedemmíľové čižmy, aby som sa niekam dostala. Na druhej strane mám aj trochu obavy, či to všetko zvládnem. Nenabrala som si toho predsa len priveľa? Externé pomaturitné štúdium taliančiny, english v jazykovke, práca jedna aj druhá, do toho možno tretia, škola... Uff.
A mám o čom snívať! A just áno. Môžem si predstavovať, ako to všetko zvládnem. Môžem čokoľvek, na čo mám odvahu. Môžem plánovať a vymýšľať. Môžem sa v mysli baliť na dovolenku. Môžem v snoch už na nej byť. Môžem cestovať prstom po mape a snívať a exotických diaľkach. Môžem zaliezť do perín a vymyslieť si úplne iný život. Stačí len na chvíľu zavrieť oči...
Juj, ale ešte nie. Ešte musím zotrvať v nasadenom pracovnom tempe!
Komentáre