Román so zaujímavým názvom Wewerka napísal Boris Filan a publikovalo ho vydavateľstvo Slovart v roku 2006. Ide o rozprávanie mladej ženy, ktoré sa odohráva „na ceste“, ako je uvedené na obale knihy. Ústrednou dejovou líniou je hľadanie otca, ktorý si však na konci svoju dcéru nájde sám. Toto pátranie sa odohráva na pozadí množstva rôznych uveriteľných či neuveriteľných príhod a minipríbehov, ktoré hlavná hrdinka zažíva alebo opisuje. „Šokujúco otvorene rozpráva o boľavej láske, drsnom aj úžasnom sexe a o drogách.“
Autor v diele využíva množstvo štylisticky bezpríznakových slov. Už úvodná veta prvej kapitoly začína vulgarizmom ( „Kurva veverička.“ ). Pôsobí to ako päsť na oko, no vulgarizmy majú v súčasnej modernej literatúre svoje neochvejné miesto. Navyše, čo čitateľ urobí prvé, keď dostane do rúk knihu? Prelistuje ju a prečíta si nejakú pasáž. Obzvlášť ak je dielo určené pre mladšiu generáciu, vulgarizmy sú výborným ťahačom a iste skvelým marketingovým ťahom, veď pre väčšinu používateľov jazyka predstavujú slová aktívnej slovnej zásoby. No v tomto prípade som sa pomerne často nemohla počas čítania zbaviť pocitu, že niektoré vulgarizmy boli do deja dosadené akosi umelo alebo z donútenia, resp. preto, že autor si myslí, že čitateľ ako príslušník spoločenskej skupiny, do ktorej patrí aj hlavná postava diela ( Wewerka – Anička Kováčová ), by ich na tom – ktorom mieste použil. Preto miestami pôsobia vynútene, narozdiel napríklad od románov Evity Urbaníkovej alebo Maxima E. Matkina, kde akoby splývali s okolím.
V texte sa možno stretnúť s univerbizovanými slovami, ktoré majú svoj podiel na plynulosti deja a vďaka ktorým je román pomerne ľahko čitateľný, keďže autor nevyužíva terminologizmy, resp. žiadne knižné lexiká a odborné výrazy. Pomenúva tu javy tak, ako by ich menoval laik.
Slangové a kde-tu i hovorové výrazy sú tiež bežnou súčasťou diela.
Komunikácia medzi postavami prebieha spontánne, akoby nepripravene, dialógy preto pôsobia reálne, vynímajúc predmet rozhovoru. ( napr. strany 176 – 178 )
Filan využíva mäkký i tvrdý začiatok, text člení na odseky a kapitoly, čím sa tie stávajú prehľadnými a človek nemá pocit, že sa mu čítaný text zlieva pred očami.
Inak je román ľahko čitateľný, pretože dej je plynulý. Rušivo pôsobí azda len množstvo epizódnych príbehov, ktoré do seba nie vždy zapadajú. Je tu skrátka na pomerne malom priestore načrtnutých priveľa mikropríbehov, ktorým je len s ťažkosťami možné uveriť ( ak im čitateľ vôbec bude ochotný uveriť, pretože ja osobne som nebola ).
V diele nám autor podsúva množstvo aktuálnych problémov ( medzi nimi napr. drogy, anorexia, alkohol, promiskuita, záškoláctvo a pod. ), ktoré sa pokúša zjednotiť do jedného zmysluplného celku. Bohužiaľ, nie vždy sa mu to darí.
Osobne sa však nemôžem zbaviť dojmu, že táto kniha bola len výborným reklamným ťahom vydavateľstva, ktoré vsadilo na slávou poznačené meno autora. Dej je rozprávaný v prvej osobe jednotného čísla a rozpráva ho mladá žena, 25ročná Anna, prezývaná Wewerka, alebo len v skratke Wewe. No osobne som stále cítila, že text písal muž, čo pán Filan ospravedlňuje viackrát vyjadrením, že Wewe sa narodila ako muž v ženskom tele. Najviac ma však zarážalo, že hlavná hrdinka je anorektička, no pýši sa „päťkami prsiami“, čo v skutočnosti nie je reálne, ak ich nemala upravené plastikou, o čom nikde nie je ani zmienka. V deji je možné nájsť množstvo významových chýb, nepochopiteľných situácií, ktoré triezvemu človeku nedávajú zmysel. Literárna fikcia je literárna fikcia, ale nereálnosť uberá dielu na jeho hodnotení.
Komentáre