Toto len tak, akoby nič, oznámil môj frajer dneska do telefónu. Mne. A veselým tónom a so smiechom a bez akejkoľvek sebareflexie. Vraj zo srandy. No skapem od smiechu asi! Práve som prechádzala cez pešiu zónu a skoro mi vypadol mobil z paprče. To už akože čo má znamenať?!
Ja viem, myslel to zo žartu. No ja na takúto tému odmietam žartovať. Obzvlášť teraz, keď sme zažili trošku krušnejšie obdobie. Teda, zažívala som ho asi len ja, pretože väčšinou sa aj hádam len ja. Môj drahý sa na protest zoberie a kašle na mňa. Nepríde, nezavolá, nenapíše. Vtedy je to kto z koho. Ale ja zase nie som hus a keď viem, že mám pravdu, neponižujem sa. No a to je čas, keď sa rozpúta bitka o to, kto dlhšie vydrží. Naposledy som vyhrala ja. Lenže toto víťazstvo ma absolútne neteší.
Vymazal rok môjho života len tak, mávnutím rúk. Ako? Jednoducho. Oblial mi notebook K2 ( biely fernet so spriteom ). Navyše mojou K2, ktorú sme popíjali s kamoškou, ktorej som robila rameno na vyplakanie. Dobre. Odpustiť je ľudské. Ja viem. Aj som sa snažila. Lenže on neprejavil ani zlomok ľútosti ( ak nerátam ten výstup v sms-ke tri či štyri dni po ) a mňa šlo rozdrapiť od jedu, pretože jediné, čo z toho notebooku nebolo zálohované, bola moja seminárku, ktorú som mala o 3 dni odovzdať.
Chlapi sú intolerantní. Celé štyri roky počúvam, ako nič nerobím. Obľúbená veta: „Ty? Šak ty nič nerobíš.“ Uhm. Tak si to zrátajme: škola, jazykovka, práca, noviny, stíham chodiť von s priateľmi, doma upratať a mám aj nejaké záľuby ( napríklad knihy, časopisy, divadlo, kino body-pumping a pod. ). Navyše jemu chodím okolo zadku. „Urob mi masáž nôh. Bolia ma.“ Už protestne nerobím. Darmo zgravčí a prosí a zdúva sa. Nezáujem! Keď som ja prežila týždeň na 10 centimetrových opätkoch počas výstavy Nábytok a bývanie a nedostalo sa mi masáže, kým som si ju neurobila sama...prežije tiež.
Uráža ma to a občas aj zabolí. Láska je divná. Ten, kto ju na nás zoslal, bol pravdepodobne riadny masochista. Iste, toto je len môj pohľad na vec a len moje pocity. Neviem sa im však ubrániť.
Môj frajer nečíta môj blog. Môj frajer ledva vie, ako sa používa internet, takže osobne aj dosť pochybujem o tom, či vôbec vie, čo je to blog. Ja čítam veľa. Knihy, noviny, časopisy. Koniec – koncov, je to môj údel, moja práca, moje hobby. Študujem žurnalistiku, pracujem v médiách. Tak ako sa ja teším, keď je on happy, by som chcela, aby sa aj on tešil, keď sa mne niečo podarí. Lenže ono to tak skôr nie je ako je. Ja nechcem byť vzťahovačná, snažím sa vážiť svoje slová a premýšľať vždy nad tým, čo hovorím alebo píšem. Viem, občas je to nemožné. Najmä vtedy, keď človeka chytí nejaký amok.
Som s ním šťastná, viem, že ma ľúbi. Ale niekedy to potrebujem aj cítiť, nielen počuť.
Ženy sú rekordmanky v sebaobviňovaní. A ja nie som výnimka. Vždy, keď sa niečo deje a deje sa to zle, hľadám najprv chybu v sebe. Nie, nesypem si popol na hlavu, to nie, na to sa mám príliš rada. Ale snažím sa byť objektívna a spravodlivá a teda začínam vždy od seba. Tak by to malo podľa mňa byť. Možnože sa mýlim – aj táto možnosť tu je. No pre tentokrát som v sebe chybu nenašla.
Neviem. Mám rozhádzané pocity, myšlienky mi utekajú kade-tade. Deje sa okolo mňa momentálne príliš veľa nových vecí a zmien, že moja pamäť nestíha akosi všetko zaznamenávať. Asi by som si mala aj kapacitu rozšíriť o nejakých pár GB. Ale spracovať a uložiť toľko informácií, to chce čas. A ten si zatiaľ dávam aj ja. Predtým, ako urobím nejaké dôležité rozhodnutia a podniknem náležité kroky na ich uskutočnenie...
Komentáre