Leoni

Veru celé zle. Toto je v poslednom čase jedna z mojich obľúbených viet. Nie že by som sa mala nejako extrémne zle alebo že by som sa nachádzala v prudko depresívnych stavoch, to nie. Ibaže sa toto celkom výstižné spojenie stalo pomerne nadmerne používaným nielen nielen v archíve mojej slovnej zásoby, ale i v archívoch ľudí kol mňa.

Tak napríklad včera to bolo celé zle.

Mali sme fofry. Noviny šli večer do tlače, tak sme všetci makali ako fretky. Som tu nová. Nie som tu ani týždeň. No mám jednu špeciálnu vlastnosť a tou je, že nemám problém s novým prostredím. Rýchlo si zvykám, s ľuďmi vychádzam, hoci sa považujem za ťažko prispôsobivý typ. Napriek tomu sa mi však vďaka vlastnému presvedčeniu pomerne darí -  v komunikácií. No to, čo som zažila včera...ah jaj.

Fakt som mala dojem, že som ten najneschopnejší človek pod slnkom. Zo dvakrát som musela z hlboka dýchať, preťože som mala čo robiť, aby som sa nerozplakala.

Mala som napísať štyri články. Dozvedela som sa to samozrejme o 5 minút 12, keď už oddeleniu horelo pod zadkom. Články mali byť splodené na odborné témy ako sanita, podlahy, strechy, garáže a brány, bazény, stavebné materiály a činnosti. Podotýkam, že robím v sekcii KULTÚRA a je mi lauter jedno, aký je rozdiel medzi drevenou a keramickou podlahou. Ale svoju "povinnosť" som si splnila a články vyplula zo svojich útrob. Lenže články sa nepáčili! Vraj že oni si ich prepíšu, keď už máme neschopné redaktorky ( čiže ja a kolegyňa sme neschopné ) a potom mi brnknú, aby som ich skorigovala.

Vrátili sa mi moje články teda prepísané niekým, kto ukončil pravdepodobne len základné vzdelanie a nepozná rozdiel medzi i a y, o čiarkach ani nechyroval a spisovná reč mu tiež veľa nehovorí. Moje vety preštylizované do jazyka kmeňa Hururu s maďarskými koreňmi... Ak mala byť toto finálna podoba, akú odomňa nadriadení žiadali, tak potom som aj rada, že ma považujú za neschopnú. Pretože ja písať zle odmietam.

Študujem žurnalistiku a raz by som sa chcela pohybovať v mediálnom svete. Printové médiá ma priťahujú viac ako tie audiovizuálne. No ak mám byť sprdnutá niekým, kto si myslí, že PSP je Periodická sústava chemických prvkov a o Pravidlách slovenského pravopisu ani nechyroval... To pôjdem radšej učiť.

Nepovyšujem sa. Aj ja sa stále ešte učím. A som si vedomá toho, že odbor, ktorý študujem, prináša so sebou takmer stále niečo nové, čo musíme akceptovať: neustále sa vyvíjajúce nové technológie, xy žánrov a predovšetkým formujúca sa slovenčina... Budem sa učiť celý život a som na to pripravená.

Mám rada svoju prácu. Bohužiaľ si asi stále akosi idealizujem svet, ktorý okolo mňa plynie. Vždy sa snažím byť k druhým slušná a férová. Profesionalita je pre mňa dôležitá a kolegyálne vzťahy nepovyšujem na priateľské ihneď - skôr ich rešpektujem. Bola som vychovávaná v zmysle hesla "čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty im". Viem, že dnešný svet takto nefunguje, ale včera som sa presvedčila, že ja akosi stále kdesi v podvedomí očakávam, že ľudia sa budú ku mne správať tak, ako ja k nim: z čoho mi vyplýva jediné - keď ja som milá, nech sú aj oni!

Začarovaný kruh. Viem, že niečo takéto ťažko dosiahnem. A bojovať s veternými mlynmi ako Don Quijote De La Mancha nie je v popise mojej práce. Tam mám kopec iných zbytočností :). Asi mi nezostáva iné, len akosi sa cez to prehrýzť. Stále budeme s niečím v živote bojovať. Tak ja otváram boj v redakcii! Tiahnime do boja, tasme zbrane!